Páči sa Vám tento príspevok ?

Zdieľajte tento obsah so svojimi priateľmi

Počet návštev

Dnes14
Včera22
Tento týždeň36
Tento mesiac90
Všetky návštevy135747

 


Designed by:
SiteGround web hosting Joomla Templates



Modifications & repairs by:
   
Once
Kuchtová Z. ( Spišká N. Ves )_ Ranná klinicko logopedická intervencia pri nepočujúcom dieťaťi
Sobota, 18 September 2010 17:27

Raná klinicko-logopedická intervencia pri nepočujúcom dieťati.

     Cieľom mojej prednášky je prezentovanie základných teoretických poznatkov v oblasti klinicko - logopedickej intervencie v ranom veku u nepočujúceho dieťaťa s poukázaním na dôležitosť komplexnej rehabilitácie u sluchovo postihnutých detí.

     Človek prežíva v ranom veku, t.j. v prvých troch rokoch života, najdynamickejšie a najzávažnejšie obdobie svojho vývinu: naučí sa vzpriamene chodiť, vykonávať jemnú činnosť prstami a osvojí si hovorenú reč. To sú vlastne základné ľudské schopnosti, ktorými sa človek odlišuje od ostatných živočíchov. Človek sa do troch rokov naučí viac ako v priebehu ďalších rokov života. Vývin hovorenej reči v ranom a predškolskom veku odzrkadľuje psychický vývin dieťaťa. Zároveň však ovplyvňuje rozvoj celej osobnosti človeka. Duševne, telesne či zmyslovo postihnuté deti, deti s rôznymi poruchami, napríklad psychickými, nervovými majú zvyčajne narušený vývin reči. Ak sa tak stane v ranom veku, pred obdobím alebo v priebehu obdobia, v ktorom sa zvyčajne vyvíja hovorená reč, ďalší vývin ustrnie, nastanú vážne poruchy vo vývine komunikačných schopností dieťaťa i vo vývine celej jeho osobnosti. Predísť takýmto vážnym vývinovým anomáliám možno len vtedy, ak sa postihnutie u dieťaťa zistí čo najskôr a po zistení postihnutia sa poskytne dieťaťu všestranná, komplexná starostlivosť. Dôležitou súčasťou tejto starostlivosti je klinicko-logopedická starostlivosť. Keďže sluchový kanál, resp. jeho správna funkcia je východiskovou bázou celého komunikačného aktu, jeho narušenie sa veľmi nápadne prejaví na reči.

 

     Práca logopéda so sluchovo postihnutými deťmi je nesmierne náročná a rôznorodá. Ak sa reč sluchovo postihnutého dieťaťa začne odborne rozvíjať najneskôr vo veku poldruha až dvoch rokov, môže sa predísť sekundárnej poruche – nemote. Výstavba reči (resp. logopedická starostlivosť) teda musí začať čo najskôr po vzniku sluchového postihnutia. U detí s vrodenou alebo vo včasnom veku získanou ťažkou poruchou sluchu pracujú do 3. roku života s dieťaťom rodičia podľa presných pokynov odborníka. Pri práci s nepočujúcimi deťmi rozvíjame sluchovú, fonačnú, optickú a kinestetickú, percepčnú a vybavovaciu, gramatickú, lexikálnu, konverzačnú a artikulačnú zložku.

 

 

     V súčasnosti sa vo všeobecnosti neodporúča robiť izolované dychové cvičenia, je výhodné uskutočňovať dychové cvičenia súčasne s hlasovými. Dychové cvičenia sa spájajú s výraznou mimikou a rôznymi pohybmi.
Fonačná zložka logopedickej starostlivosti sa má orientovať na regulovanie intenzity a polohy hlasu. Optická zložka – nácvik technického odzerania a logického odzerania. V súčasnosti sa uprednostňuje aj psychologický aspekt odzerania (podľa mimiky, gestikulácie, celkového neverbálneho správania hovoriacej osoby. Ide o celkové odzeranie.  Pod kinestetickou zložkou sa chápe nácvik cieľavedomej artikulácie. Pri odzeraní išlo o nácvik vnímania reči iných ľudí, tu ide o percepciu svojej vlastnej reči. Percepčná a vybavovacia zložka predstavuje nácvik asociácií medzi slovom a predstavou, vybavovanie predstáv podľa hovorových tvarov, ktoré dieťa odzeralo alebo prečítalo. Táto zložka tesne súvisí aj s lexikálnou zložkou. Gramatická zložka sa realizuje pri odstraňovaní všeobecne sa vyskytujúceho dysgramatizmu sluchovo postihnutých detí. Orientujeme sa predovšetkým na nácvik správneho používania koncoviek, chýbania slov, slovosled. Výhodné je postupovať podľa vopred naplánovaných tematických okruhov. Lexikálna zložka je zameraná na výstavbu pasívnej i aktívnej slovnej zásoby. Konverzačná zložka zahrňuje podľa pôvodného vymedzenia nácvik a automatizáciu najpotrebnejších konverzačných tém (pozdrav, osobné údaje, rodinní príslušníci, zdravie, práca a pod.)

     Sluchová zložka patrí medzi najvýznamnejšie, keďže výsledky sluchovej výchovy sa veľmi jednoznačne prejavia na zrozumiteľnosti reči. So sluchovou výchovou je potrebné začať čo najskôr, u detí s vrodeným sluchovým postihnutím už v prvom roku života. Preto dostane dieťa načúvací aparát už v 9. mesiaci života a hneď sa začne so sluchovými cvičeniami. Zjednodušene povedané ide v nich o systematický nácvik sluchového diferencovania hlások, slabík, slov, viet, kvantity hlások, rytmu slov. Sluchová výchova má veľký význam aj z hľadiska rozvíjania modulačných faktorov reči. Pri rozvíjaní zmyslu pre rytmus môžeme vychádzať z rytmu hudby, ktorý prenášajú na pohyb tela a v ďalšej fáze na pohyby artikulačných orgánov. Moderná elektronika umožňuje aj rozvíjanie fonematického sluchu.

     Rozvinúť reč sluchovo postihnutého dieťaťa je úlohou odborníka, klinického logopéda, pedagóga sluchovo postihnutých, za intenzívnej účasti rodičov. Začať treba čo najskôr, hneď po zistení postihnutia. Žiaľ táto všeobecne uznávaná zásada sa v praxi dôsledne neuplatňuje. Prieskumom bolo zistené (Matuška,O., 1988), že aktívna slovná zásoba nedoslýchavých detí pri vstupe do prvého ročníka základnej školy dosahuje priemerne len 24 slov, čo je približne slovná zásoba 16- mesačných zdravých detí.

     „Ako otec sluchovo postihnutého dieťaťa tvrdím, že každý deň, o ktorý dostane dieťa neskôr správne nastavené slúchadlo, sa nedá nikdy nahradiť!“ Pavel Ťulák

     Sluchovú a rečovú výchovu u detí s vrodenou sluchovou poruchou treba začať v novorodeneckom veku, od prvých týždňov po narodení, ale najneskôr od 6.-8.mesiaca. Po 6.-8. mesiaci zvukové, predrečové prejavy sluchovo postihnutých detí sa ďalej spontánne nerozvíjajú., ale retardujú. Reč sluchovo postihnutých detí treba rozvíjať sluchom. Rozvíjanie sluchovej pozornosti je trvalá, dlhodobá úloha. Spájame ju s výcvikom odzerania a hmatu.Pri všetkých formách výchovy sa osvedčilo, keď logopéd alebo surdopéd pravidelne navštevuje sluchovo postihnuté dieťa v rodine.

S. Mašura (1983) najdôležitejšie úlohy výchovy sluchovo postihnutých detí zhrnul do dvadsiatich bodov:

  1. Rodičia musia dbať, aby dieťa videlo ich tvár, najmä pery.
  2. Svetlo má čo najlepšie osvetľovať pery rodičov, no nesmie byť zasa prudké a nesmie svietiť priamo do očí dieťaťa, nesmie ho oslepovať.
  3. Ústa rodičov majú byť približne vo výške očí nepočujúceho dieťaťa.
  4. Tvár rodičov má byť obrátená sprvu frontálne oproti tvári dieťaťa, neskôr rodičia polohu tváre menia tak, aby ju dieťa mohlo pozorovať zboku.
  5. Rodičia nemajú preháňať mimiku, najmä nesmú robiť grimasy.
  6. Odporúča sa čo najmenej pohybovať rukami, lebo každý, najmä prudký, pohyb dieťa upúta a odvádza jeho pozornosť od tváre rodičov.
  7. Niekedy musia rodičia vyčkať, kým sa dieťa samo k nim obráti, pozornosť dieťaťa neslobodno vynucovať sácaním a naťahovaním! Keď sú prítomní obaja rodičia, začne sa s dieťaťom zaoberať ten, ku ktorému sa dieťa obráti. Je lepšie, keď sa spočiatku s dieťaťom zaoberá len jeden z rodičov.
  8. Keď sa dieťa začne zaujímať o niečo iné ako o činnosť rodičov, majú sa rodičia pohotovo obrátiť k záujmom dieťaťa, čiže zaoberať sa a rozprávať najprv o predmete alebo o činnosti, ktorá dieťa zaujala, a len potom sa vynasnažiť vrátiť k pôvodnej výchovnej práci.
  9. Aj keď dieťa niečo nadlho upútalo, napríklad určitý predmet, hračka alebo činnosť, musia rodičia prejavovať záujem a rozprávať mu o predmetoch v jeho pozurnosti.
  10. Hovoriť treba pokojne, nekričať, nepreháňať v pohyboch hovoridiel. Rozprávať treba vždy nahlas, nešepkať. Pri hlasnej reči sa hovoridlá správne pohybujú, čím sa dieťaťu uľahčuje odzeranie.
  11. Rozprávať sa má gramaticky správne a materinskou rečou.
  12. Detské výrazy nepoužívať, omnoho ťažšie sa rozumejú i vyslovujú. Preto nerozprávame o topánočkách, ručičkách, mliečku, ale o topánkach, ruke, mlieku a podobne.
  13. Treba sa prihovárať jasnou, krátkou vetou, čiže vyjadrovať vždy celú myšlienku, napr.: Jožko sedí, Jožko ide spať atď.
  14. Myšlienku, rozprávanie o predmete, činnosti treba doplniť obrazom, jednoduchou kresbou. Keď má dieťa urobiť nejaký pohyb, treba mu ukázať, ako sa to robí. Môžeme znázorniť, ako sa dá jednoducho vystihnúť pohyb. Za model hlavy môže slúžiť malá gombička, krúžok, peniaz a jednoducho prikreslené čiary vystihnú pohyb. Z papiera vystrihnutý trojuholník a obdĺžnik pomôže nakresliť koňa, psa atď. Záleží len na fantázii rodičov, ako spestriť činnosť.
  15. O činnosti, predmete alebo obrázku treba rozprávať dlhšie, vety možno opakovať najviac trikrát, nie viac, aby to dieťa neomrzelo.
  16. Keď dieťa nevie odzerať, alebo sa mu to momentálne nedarí, neslobodno sa nahnevať, alebo mu ukázať, že to rodiča mrzí. Prácu treba prerušiť a nechať dieťa na pokoji. Sú dni, keď sa styk s dieťaťom nadväzuje ťažšie, vtedy dieťa nesmieme karhať. Ak nesplní danú úlohu, treba to prehliadnuť, ak sa mu však darí, treba ho pochváliť.
  17. V tom istom čase sa má rozprávať len o jednom a ukazovať dieťaťa len jeden predmet. Ak je reč o aute, ukázať rôzne druhy áut – osobné, nákladné – ukázať, ako auto ide, ba jednoduchými ťahmi nakresliť auto na papier.
  18. Voliť také hračky a obrázky, ktoré znázorňujú skutočnosť a ktoré majú nejaký účel (hrnček, lyžička, hrkálka, auto, teda nie šarkan ani zvieratá oblečené v ľudských šatách).
  19. Hračky a predmety treba občas odložiť, najmä keď dieťa stráca o ne záujem. O niekoľko dní ich možno opäť vytiahnuť.
  20. Odzeranie treba nacvičovať najmä predpoludním, keď deti ešte nie sú unavené.

     Ambulantnú starostlivosť poskytujú sluchovo postihnutým deťom klinickí logopédi. Úzko spolupracujú s foniatrom a s ostatnými odbornými lekármi. Táto forma odbornej starostlivosti je vhodná pre deti staršie ako dva roky, pre matky a ich sluchovo postihnuté deti, ktoré bývajú vo väčších mestách, kde sa nachádzajú foniatrické oddelenia v nemocniciach so skúsenými logopédmi pre prácu s deťmi v ranom a predškolskom veku.

Úlohy ambulantnej starostlivosti sú (Mašura, S.,1983):

  1. Vysvetliť rodičom , čo je strata sluchu a čo možno očakávať pri vývine dieťaťa. Rodičom treba vysvetliť, že pri poruche sluchového analyzátora nejde len o poruchu ucha, ale že porucha sa prejavuje aj pri utváraní celkovej osobnosti dieťaťa.
  2. Keď sa na klinického logopéda v ambulancii obrátia rodičia s dieťaťom, ktoré podľa ich názoru nepočuje, treba dieťa dôkladne vyšetriť, aj keď ide o šesťmesačné alebo ešte mladšie dieťa. Ak prvé vyšetrenie neprinesie stopercentnú istotu, treba dieťa objednať na ďalšie vyšetrenie o 14 dní alebo aj viackrát, kým sa nezistí jeho presný stav sluchu.
  3. Keď je to určite hluchota, neudržiavať rodičov v nádeji, že sa porucha reči vylieči, alebo že dieťa z nej vyrastie, ale ihneď zaujať odborné stanovisko.
  4. Treba sa pripraviť na to, že rodičia sa neuspokoja s diagnózou jednej ambulancie, ale budú hľadať potvrdenie diagnózy inde. To im neslobodno zazlievať. Potvrdzuje to ich starostlivý vzťah k dieťaťu.
  5. Hoci je to spočiatku ťažké, treba vytvoriť dôveru medzi logopédom a rodičmi. Rodičia iste tušia, že dieťa má poškodený sluch, predsa však vo chvíli, keď im to potvrdzuje lekár alebo pedagóg, je to pre nich duševný otras. Preto aj k rodičom treba pristupovať citlivo, ohľaduplne a upevňovať v nich vieru, že výchovou sa dá dieťaťu pomôcť, aby si našlo miesto v spoločnosti.
  6. Rodičov treba nabádať k starostlivosti o nepočujúce dieťa od jeho najútlejšieho veku. Ak sa rodina upriami na celkovú výchovu, môže poskytnúť omnoho viac ako verejné zariadenie (jasle). Treba však preorientovať celú činnosť a poriadok v domácnosti.
  7. U oboch rodičov treba vzbudiť pravú lásku a obetavú starostlivosť o nepočujúce dieťa. Nepripustiť obviňovanie, že by na poruche sluchu mala vinu jedna alebo druhá rodina.
  8. Rodičia musia vychovávať hovorenou rečou a čakať, prípadne vyžadovať, aby dieťa reagovalo rečou, aby rozprávalo, teda aby používalo slová a vety. Neslobodno ho však násilne nútiť, aby hovorilo. Jedine tak sa môže reč dieťaťa vyvíjať.
  9. Hry a zamestnanie treba vyberať tak, aby sa pri nich čo najviac rozprávalo. Nepočujúce dieťa v rodine musí byť po celý deň v hovoriacom prostredí – viac ako normálne počujúce dieťa.
  10. Rodičia musia vychovávať dieťa k samostatnosti, nerozmaznávať ho, nepovoľovať mu všetko. Aj v širšom rodinnom kruhu a blízkom prostredí (na dvore, v dome, na ihrisku medzi deťmi) treba vysvetliť, ako sa majú k nepočujúcemu dieťaťu správať. Poučiť ich, aby sa pri rozhovore zamerali svoju pozornosť a pohľad na dieťa . Prihovárať sa majú normálnou hlasitosťou – nemajú kričať alebo rozprávať prihlasno. Tempo reči má byť voľné a pravidelné, treba sa vyhýbať prehnaným pohybom úst a tváre.

     Hospitalizácia detí a matiek sa organizuje na foniatrických pracoviskách formou viactýždenných cyklických kurzov. Výhodou tejto formy poradenstva a konkrétnej inštruktáže je, že matky so svojimi sluchovo postihnutými deťmi bývajú v podmienkach, v ktorých si podľa vopred pripraveného denného programu osvoja účinné metódy a formy rozvíjania sluchu a reči. Nevýhodou tejto formy starostlivosti môže byť adaptačné obdobie, kým si deti a matky zvyknú na nové prostredie.

     Poradenská služba formou korenšpodencie je známa vďaka Klinike Johna Tracyho. Knižná forma súboru listov pre výchovu sluchovo postihnutých detí od 1,5 do 6 rokov (John Tracy Clinic Correspondence Course for Parents of Little Deaf Children) bola preložená vo vyše sto krajinách sveta.

Komplexná rehabilitácia sluchovo postihnutých detí sleduje dvojaký cieľ:

  • predchádzať ďalšiemu poškodzovaniu organizmu sluchovo postihnutých detí alebo predchádzať dôsledkom, ktoré porucha prináša v oblasti vývinu osobnosti dieťaťa a jeho zaraďovania do spoločnosti
  • zmierňovať dôsledky postihnutia v oblasti sociálneho a hmotného zabezpečenia.

Za nevyhnutné predpoklady úspešnej rehabilitačnej starostlivosti o sluchovo postihnuté dieťa možno považovať:

  • včasnú diagnostiku, pri vrodených sluchových poruchách už v dojčenskom veku, pri získaných poruchách čo najskôr po ich vzniku,
  • včasné používanie načúvacieho aparátu hneď po stanovení diagnózy,
  • včasnú reedukáciu sluchu a reči, pri ktorej rodičia dostávajú od odborného lekára a klinického logopéda, špeciálneho podagóga pravidelné pokyny na domácu prácu s dieťaťom, na rozvíjanie reči a sluchu pri celodennom používaní načúvacieho aparátu.

     Tieto tri uvedené predpoklady sú východiskom pre dlhodobý program komplexnej starostlivosti o sluchovo postihnuté dieťa. Tento program sa netýka len samotného dieťaťa, ale zahŕňa aj jeho životné, a najmä rodinné prostredie. Základom komplexnej starostlivosti, a to nielen zdravotníckej, ale aj výchovno – vzdelávacej a sociálnej, je včasné rozpoznanie sluchovej poruchy. Veľmi dôležité je screeningové vyšetrovanie všetkých novorodencov ešte počas pobytu na gynekologicko – pôrodníckych oddeleniach, t.j. do 4 – 5 dní po narodení, opakované vyšetrenie sluchu u rizikových novorodencov do troch mesiacov. Screeningové vyšetrenie na odd. vykonáva zaškolená zdravotná sestra. Liečba a rehabilitácia sluchových porúch patrí do foniatrie. Charakter sluchových porúch vyžaduje komplexný prístup k liečbe a rehabilitácii, preto sa tím pracovníkov foniatrickej starostlivosti skladá popri lekároch foniatroch a ďalších zdravotníckych pracovníkoch aj z klinických logopédov, špeciálnych pedagógov, psychológov, sociálnych pracovníkov, na väčších pracoviskách aj z technikov.
V období do troch rokov života dieťaťa odbornú pomoc rodine poskytuje klinický logopéd alebo špec. pedagóg v rámci foniatrických služieb. Chýba nám však systematický rehabilitačný program pre deti a poradenstvo pre rodičov.

     Vo výchove sluchovo postihnutého dieťaťa sa navodzuje pozitívny sociálny postoj, chuť ku komunikácii s deťmi a s dospelými. Predovšetkým sa rozvíja obsahová stránka reči a súčasne sa vylepšuje výslovnosť. Na rozvíjanie slovnej zásoby sa využíva názorný materiál – skutočné predmety, hračky, obrázky. Primeraná radosť z úspechu sa navodzuje nenápadnou odmenou. V záujme zachovania výchovnej jednoty je dôležitá úzka spolupráca s rodinou, vzájomné informovanie o tom, čo si dieťa osvojilo, o ďalšom výchovnom postupe. Osobitne dôležitá je sústavná logopedická a foniatrická starostlivosť.

     Ak sa ani za týchto okolností sluchovo postihnuté dieťa v bežnej materskej škole nerozvíja primerane, je potrebné zabezpečiť špecifickú inštitucionálnu starostlivosť, to znamená jeho preradenie do špeciálnej triedy pre sluchovo postihnuté deti v materskej škole alebo do niektorého typu materskej školy pre sluchovo postihnutých. Vo výchovnej práci v MŠ pre SP deti sa postupuje podľa programu výchovnej práce, ktorý je vypracovaný s dôrazom na osobitosti detí nedoslýchavých a nepočujúcich.

Psychologická starostlivosť

     Zistenie sluchovej poruchy u dieťaťa je pre rodinu úder. Niektorí rodičia situáciu nechápu alebo jej jednoducho neveria. Postupne, keď si uvedomia vážnosť situácie, začnú pre dieťa hľadať pomoc. Prvý, kto potrebuje odbornú pomoc, nie je dieťa, ale jeho rodičia, predovšetkým matka. Treba im pomôcť, aby sa s postihnutím dieťaťa vyrovnali a starostlivosť oň prevzali ako životný cieľ a nie ako nešťastie alebo životnú prekážku. Tu sa uplatňuje psychologická starostlivosť.

Sociálna starostlivosť

     Utvárať u sluchovo postihnutého dieťaťa predpoklady na postupné začleňovanie do spoločnosti je poslaním psychológie a špeciálnej pedagogiky. Začleňovanie do spoločnosti (socializácia) však závisí aj od vonkajších okolností, od postojov verejnosti, od uspokojovania hmotných potrieb a od právneho postavenia sluchovo postihnutých detí. Riešenie týchto otázok patrí do kompetencie štátnych orgánov. Rodičom sluchovo postihnutých detí, ktoré posudková komisia sociálneho zabezpečenia uznala za invalidné a vyžadujúce stálu starostlivosť, možno poskytnúť rôzne dávky, výhody a zľavy. Niektoré sa poskytujú len v prípade, keď sa o ne požiada. Preto by rodičia mali byť o týchto možnostiach informovaní.

„Bez sluchu sa reč nevyvinie...Potreba rozvíjania reči u detí s narušeným rečovým vývinom je jednoznačná a nepopierateľná.“ Viktor Lechta

Použitá literatúra:
Lechta, V.: LOGOPÉDIA IV Rozvíjanie reči. UK Bratislava 1988
Lechta, V.: LOGOPÉDIA II . UK Bratislava
Matuška, O., Antušeková, a.: Rozvíjanie reči sluchovo postihnutých detí raného a predškolského veku.. SPN Bratislava 1992

Mgr. Zuzana Kuchtová
NZZ-Ambulancia klinickej logopédie
Spišská Nová Ves

 

Posledná zmena na Sobota, 18 September 2010 23:56
 

Ďalší reklamní partneri s.r.o. LOGOPETKO a Sekcie klinická logopédia SSO 


 

Reklamný panel